Vyťahujem žehliacu dosku spoza dverí a už sa teším na kopu prádla. Polovica žien (možno aj mužov) po prečítaní tejto vety si zaťuká na čelo. Niekto žehlenie nenávidí, niekto radšej nežehlí, ďalší skladá po vysušení prádlo hneď do skrine.
Ale sú aj takí, čo žehlenie milujú. A presne k tým patrím ja. Dôvodom nie sú dokonalé rovné záhyby na rukávoch trička či košele, to je pre mňa len bonus.
Naposledy keď bola u nás moja mama a videla ako vyberám žehliacu dosku sa ma pýta: “Zbláznila si sa, to načo žehlíš? A ešte uteráky?” A výrazne pri tom zdvihla obočie. “Toľko zbytočnej elektriny.” Ale ani zvýšené watty na eletromere mi žehlenie nevezmú. Pýtate sa prečo? Čo je na tom také úžasné?
Čas. Čas počas, ktorého moje ruky pracujú automaticky bez rozmýšľania a hlava lieta, behá, dýcha alebo niekedy len tak stojí. Nemusí rozmýšľať nad tým čo ide telo urobiť. Vtedy opúšťa moje telo a berie si dovolenku. Nechá telo opustené, lebo vie že to prospeje obom.
Meditujem. Niekto medituje na karimatke, ja meditujem pri žehliacej doske. Keď som bola vysokoškoláčka presne takto som si privyrábala. Chodila som žehliť. Popravde som nechápala, prečo mi ľudia za to platia. Keď v skutočnosti oni urobili službu mne.
Zapnem žehličku, pustím jemnú akustickú gitaru do pozadia nech mi je príjemne, nech je mojim myšlienkam príjemne. Nech naberú odvahu, nehanbia sa a uvoľnia sa presne tak ako sa potrebujem uvoľniť ja. Čo vám poviem je to romantika, len ja a žehliaca doska.
Častokrát sa prichytím pri tom, že sa usmievam. Mám kamarátku Dominiku a ona zažíva presne to isté pri robení kváskového chleba. Ruky sa jej strácajú v ceste a ona sa stráca niekde ďaleko vo svojej mysli spolu s úsmevom na tvári, o ktorom ani nevie.
Je to zvláštna kombinácia pocitu z dobre odvedenej práce, ale zároveň z ničnerobenia. Lebo kôpka tričiek zložená do komínkov ulahodí mojej jemne úchyláckej povahe, čo miluje poriadok, ale zároveň ma teší ten priestor, ktorý som si dopriala.
Keď sa moja hlava nemusí zameriavať na nikoho a nič iné, len tak sedieť na okraji chodníka a pozorovať ako tie myšlienky prechádzajú okolo mňa okoloidúci turisti. Často sa stane, že vedľa žehličky mám zápisník kde hneď ako som schopná chytiť myšlienku za nohy, si ju stiahnem a zapíšem.
Teraz ako píšem tieto slová dúfam, že ma doma čaká nejaká tá kôpka.
Avšak každá romantika má svoje miestnosti kde svetlo nesvieti. Kde by dvere mali byť zamknuté alebo ideálne žiadne by nemali byť. A my by sme tam nemohli vojsť, lebo vždy keď otvoríme tie dvere nám je ťažko. Sadne na nás nielen tmavý mrak, ale celá čierna obloha bez hviezd.
Stane sa to vždy, zakaždým sa vynorí niečo a tie dvere sa pootvoria a vtedy sa moja meditácia končí. Už nemeditujem, ale zachraňujem sa, obhajujem sa, kryjem si svoj chrbát vlastným telom. Som zbraň a štít súčasne. Akonáhle prídu myšlienky, ktoré ma ťažia a ja si do dávnych rozhovorov, ktoré som viedla, v hlave pridávam ďalšie vety, ktoré nikomu nevyšli z úst. A vymýšľam si situácie, ktoré sa neodohrali, ale ktoré si vytváram aby som mala akýsi klamlivý pocit zadosťučinenia, že som si povedala čo chcem. Vtedy zatváram dvere tejto miestnosti. Je tam len ďaleký oceán, v ktorom neviem plávať a ani nechcem. V oceáne, ktoré má tak tmavú farbu a pod hladinou je len nekonečné tmavé nekonečno.
Tam mi nepomôže záchranné koleso ani rukávniky na rukách a už vôbec sa nezjaví sexy plavčík v červených šortkách aby ma vytiahol za ruku von.
Ja musím byť svoj plavčík, svoje koleso aj rukávnik.
Musím sa vrátiť späť k mojej meditácií. K tomu prečo som vyťahovala žehliacu dosku.Nemusia mi v hlave lietať len ružové jednorožce. Nech sú tam motýle, ktoré majú všetky možné odtiene aj tie najtmavšie farby krídel, len nech sú to motýle.
A nie ďaleké dno, na ktoré moje špičky nedočiahnu aby sa mohli od neho odraziť.
Vezmem nové tričko, nadýchnem sa a vrátim sa k sebe. A počas žehlenia mám presne takého výpravy niekoľkokrát, lebo tá naša myseľ to je nezbednica a behá si kde chce, lieta stále vyššie a vyššie a niekedy sa nadýchne a nechce vydýchnuť aj keď vie, že musí.
Ale vždy ju chytím za ruku, vždy seba chytím za ruku a zavediem späť.
