Nie všetko v živote musí byť o tom, kto si z verejného rozpočtu odtrhne väčší kus ako hladný medveď zo zásobníka v Tatrách. Áno, drapanie štátu je momentálne náš národný šport, v ktorom excelujú nielen profesionálni politici, ale aj ich sponzori, bratranci, susedia a priľahlé „konzultačné firmy“. Ale povedzme si úprimne – má to byť naozaj to najväčšie, čo nás ako ľudí definuje?
Kedysi sa hovorilo, že človek nežije len z chleba. Dnes by to skôr znelo: človek nežije len z verejných obstarávaní.
A čo tak žiť pre niečo vznešenejšie? Napríklad pre krásu jednoduchých vecí – slnko na tvári, vôňu kávy v nedeľu ráno, alebo ten výnimočný moment, keď politik povie pravdu... teda aspoň omylom.
Človek má mať sny. Nemusia to byť hneď výberové konania na rezort obrany. Môžu to byť sny o krajine, kde sa netreba báť vlastného premiéra. O krajine, kde sa k moci dostanú nie tí najukričanejší, ale najrozumnejší. Kde slovo „služba verejnosti“ nevyvoláva podozrenie na daňový únik.
Byť občanom neznamená len platiť dane a nechať sa okrádať. Znamená to mať odvahu myslieť vznešene – o sebe, o svojej krajine, o budúcnosti. Kto chce kradnúť, nech si kúpi monopoly. Kto chce žiť, nech ide von a pozrie sa na oblohu. Tam je inšpirácia, nie v štátnej pokladnici.
A ak si niekto myslí, že ideály sú pre naivných, nech si spomenie na to, že všetky veľké veci v dejinách začínali práve tak – ako sen niekoho, kto mal na viac než len „nafučať sa k moci a sprivatizovať si štát“.
Tak si dajme záväzok. Skúsme žiť aj pre niečo, čo sa nedá sfalšovať, vyfakturovať alebo rozdeliť cez schránkovku. Skúsme žiť pre vznešenosť. Lebo hoci nám možno ukradnú električku aj s koľajami, sny nám zatiaľ nezdanili.
